Na začiatok, aby bolo jasno priznám, že pochádzam z kresťanskej rodiny a celý život som i v tomto prostredí bola vychovávaná. Možno je to pre niekoho dôležitá informácia. Otázku viery tu však rozoberať nemienim.
Poďme zľahka. Vraj je podľa niektorých kresťanov, alebo aby som použila adekvátnejšieho výrazu podľa niektorých ľudí homosexualita neprirodzená.
Fakt prvý: áno, pohlavným stykom dvoch ľudí rovnakého pohlavia nemôže vzniknúť nový život.
Fakt druhý: homosexualita je staršia ako kresťanstvo a Ježiš Kristus.
Otázka, ktorú by si mal položiť každý z nás znie: čo je teda prirodzenosť a čo je prirodzené? Vnímanie a prežívanie sú subjektívne procesy, odohrávajúce sa vo vnútri každého jedinca. Ako teda istá skupina ľudí môže tvrdiť a presadzovať bezhlavo a tvrdohlavo subjektívny názor a aplikovať ho komplexne na (vnímanie) celej spoločnosti, vydávajúc ho za akúsi objektívnu pravdu? Trochu nelogické.
V 4. storočí pred n.l. žil významný panovník pochádzajúci z Grécka, Alexander Veľký (Macedónsky). Je známe, čo vám potvrdí väčšina životopisov, že si rád užíval i s mužmi. Jeho oddaný milenec sa volal Hefaistion. U starých antických kultúr, akým bolo vtedajšie Grécko a Rím bola homosexualita celkom bežnou záležitosťou. I keď je pravda, že je tu vhodné skôr hovoriť o bisexualite, nakoľko mnohí z antických mužov mali okrem milencov aj ženy a deti.
Hovorí sa, že história sa opakuje. Alebo inak. Veci, ktoré sa dejú v spoločnosti sa dejú stále. Zmenili sa iba pravidlá hry. Nebudeme chodiť okolo horúcej kaše. Otázka na teba milý čitateľ, koľko homosexuálov poznáš? S koľkými si započal rozhovor, nie monológ ale dialóg, aby sa vyjadrila i druhá strana? Máš niekoho takéhoto priateľa? Iste už tušíte kam tým mierim. Ak by ste totiž boli v živej komunikácií s nejakým gayom zistíte, že ani tí dnešní muži sa zasa toľko nelíšia od tých antických. Častokrát homosexuálnu spoločnosť vyhľadáva dospelý muž, ktorý má ženu aj deti. Že to nie je pravda? Tak si dajte dolu klapky z očí, nebuďte krátkozraký. Spýtajte sa na to nejakého „teplého“ spoluobčana. To, že neurobíte? A čo vám v tom bráni? Morálne zásady?
Otázka tolerancie. V dnešnom (pre)globalizovanom a možno pre niekoho príliš liberálnom svete je otázka tolerancie jedna veľká čierna diera bez mnohých odpovedí. Tolerancia má svoje hranice a znovu je to záležitosť subjektivity. Čo tolerujem ja, nemusíš tolerovať ty a opačne. Takto to je. Osobne si myslím, že kritík na oboch stranách už bolo mnoho. Stačí!
Kam vlastne tento článok smeruje? Jednoduchá odpoveď. Jediné, čo si ako mladý človek želám je, aby každý používal SVOJ rozum. Dogmatické slepé preberanie názorov nikdy nemôže nikomu pomôcť, práve naopak rozpútava to spoločenskú vojnu postojov. Sme rozzúrení, že tá druhá strana je netolerantná, že obhajuje niečo s čím sa ja bytostne nestotožňujem. Tak toto mi príde prirodzené. Otázne je akou formou to hodlám riešiť. Budem používať vlastný rozum alebo preberať rozumy niekoho iného? To čo chýba je aj komunikácia, no bez agresie. Otázka, ktorú práve Slovensko rieši je kľúčová pre rozvoj našej spoločnosti, je zložitá, je únavná ale je i agresívna. Skúsme našu agresivitu vymeniť za humanizmus. Skúsme namiesto nadávania a kritizovania začať rozhovor s niekým, kto má na vec iný názor, spýtajme sa homosexuála to, čo nás trápi. Pre toho vášho Boha vás prosím, buďme slobodne zmýšľajúci ľudia a nie zvery, čo sa trhajú o korisť...
