René Descartes si v svojej filozofii ako platformu od ktorej sa odvíjalo jeho myslenie zvolil svoj notoricky známy výrok : „Myslím, teda som.“ Čo vo filozofických kruhoch a celej histórii filozofie znamenalo dôležitý racionalistický obrat. Okrem filozofie sa Descartes venoval i matematike. Uvedomovanie si vlastnej existencie skrze myslenie je nepopierateľné. Poďme sa ale chvíľku venovať tomuto výroku z matematického hľadiska. Ak je výrok „myslím, teda som“ pravdivý, tak jeho matematická negácia znie následne : „nemyslím, teda nie som“. Na začiatok jednoduchá matematická operácia. Ani sám Descartes nemohol v jeho dobe predpokladať, že by sa tento výrok dal na spoločnosť metaforicky aplikovať i v tejto podobe. Na začiatok treba pre skeptikov uviesť, že nižšie uvedené informácie sú iba teoretické a treba ich vziať s nadhľadom, i keď zároveň pravdivosť prvého výroku nám po jeho negácii dáva výrok znovu pravdivý, akurát znegovaný.
O metodickej skepse už bolo popísané mnohé, nemá cenu ju teda rozoberať detailne. No na základe znegovaného výroku môžeme postaviť obraz dnešných každodenných udalostí. Ak nemyslím, teda nie som, pokojne použime na časť obyvateľstva, ktorá je pasívna(myšlienkovo)- toto sú tie ovečky. Toto je tá sladká nevedomosť, či už vedomá alebo podvedomá. Udalosti vo svete sú jedna veľká sieť, ich prepojením nám veci dávajú zmysel, symbolicky ju môžeme zrovnať s rovnobežkami a poludníkmi - tie totiž tvoria jeden svet, našu domovinu matičku Zem. Zem máme iba jednu, to každý z nás dobre vie a predsa sa ku sebe a k prírode správame akoby bolo viac miest, kde sa dá žiť. Ničíme si vlastnú pôdu pod nohami a ešte aj tie nohy si navzájom podkopávame. Spoločnosť nie je „zdravá“ a štátne usporiadania jednoducho nefungujú, to snáď vidí asi každý občan, dokonca aj to jedno percento národa, ktoré je bohatšie ako tých zvyšných 99%. Na základe toho vznikajú hnutia, kluby, spolky alebo jednoducho iba znechutené masy ľudí, ktoré situáciu triezvo vnímajú a bojkotujú ju. Ako chcem ale prepojiť znegovanú metodickú skepsu, udalosti vo svete s ovečkami ? Jednoducho. Poďme postupne, najlepšie bude, ak začneme od narodenia jedinca. (Druhé upozornenie pre skeptikov- vnímanie reality je subjektívne, tak ako realita sama, preto sa s nasledovnou časťou textu pravdepodobne nebude zhodovať mnoho ľudí. Alebo sa budú minimálne rozčuľovať. Takže toto je moje vnímanie reality. Tí, ktorým sa páčiť nebude, ju tak nevnímajú. Naopak tí, ktorí sa s názorom budú stotožňovať, vidia svet rovnako.)
Nebudeme riešiť do akej krajiny sa jedinec narodí, do akej sociálnej skupiny a či sa narodí do nukleárnej rodiny alebo do nefunkčnej. Zoberme to tak po Slovensky. Keď sa dieťa narodí, vplývajú naň jeho rodičia i prostredie, v ktorom vyrastá. Preto je pre dieťa veľmi dôležitá výchova, tá buď pôsobí na dieťa priaznivo alebo ho pokojne v priebehu dospievania rôzne deformuje. Všetky rodinné, sociálne a vonkajšie vplyvy okolia, ktoré dieťa samozrejme vníma veľmi dobre, preskočíme. Stredné školy a gymnázia, následne možno vysoké školy vyprodukujú každým rokom nehorázne kvantá ľudí a vpustia ich von do reality. Živ sa a staraj sa o seba prípadne o rodinu. V lepšom prípade, absolvent žije u rodičov, kde sa ešte nachádza pod ochrannými krídlami. V tom tvrdšom prípade si ide absolvent hľadať prácu. Sú povolania, ktoré sú v súčasnosti žiadané a sú povolania, s ktorými absolventi väčšinou skončia na úrade. Pritom však mnohé záleží od samotného jedinca, nech už má školu akú chce. Každopádne je však systém nastavený tak, že sa po absolventovi žiada nájsť si prácu. Práce je málo, samozrejme záleží aj od regiónu, kde sa o ňu človek uchádza. Nevyvrátiteľnou realitou však ostáva, že väčšina Slovákov vykonáva prácu za pásom za nízku mzdu. Veľké percento absolventov teda prijme prácu i za pásom pretože buď nemá kvalifikáciu na nič iné alebo nemá inú možnosť alebo v prípade akéhokoľvek záväzku, na ktorý treba financie je nútený zvoliť práve túto cestu. Tým ale absolútne nechcem povedať, že je na tom niečo zlé. Ide skôr o to, že títo ľudia pracujú takmer ako novodobí otroci za málo peňazí. Sú radi, že uživia seba poprípade rodinu a o to ide. Človek príde unavený z práce a nemá energiu na ďalšie osobné vzdelávanie a rozvoj. Energia i chuť do tejto činnosti sú „fuč“. Treba sa postarať o deti, o domácnosť a povinnosti spojené s ňou. Ráno zasa do práce a tak sa nám tento cyklus opakuje. Práca by teda bola, čo v živote ďalej ? Peniaze na podnájom by boli, ale pri priemernej mzde väčšinou jedinec veľmi ťažko utiahne domácnosť sám. Ideálny je teda v tomto prípade partner, ktorý prinesie do rozpočtu trošku viac finančného zázemia. Takže sa teda absolvent začne osamostatňovať, nájde si podnájom, začne zakladať rodinu. Nič nenormálne, základný princíp rozrastania spoločnosti je cez rodinu. Práca by bola, rodina tiež, deti sú na ceste, banka nám už konečne dá hypotéku na vlastný domov, ktorý bude iba náš. Prečo by mal človek vynakladať svoju mzdu na podnájom, keď môže splácať vlastný ? Všetko ide podľa plánu, avšak stačí ak vybuchne jednému z partnerov zamestnanie. Ako sa bude splácať hypotéka ? Ľudia sa tomuto bankovému sektoru bežne zadlžia na 20 až 40 rokov, dom samozrejme na úrokoch preplatia. Poprípade rovno zadlžia i ďalšiu generáciu- vlastné deti. Človek potrebuje prácu. Keď nie je iná možnosť, zoberie aj tú málo platenú len aby bolo na obživu. Veľké firmy to majú vymyslené dobre, v daňových prázdninách im je ešte lepšie. Jednoducho dajte ľuďom málo, oni budú nútení za zadlžiť , pracovať ako otroci len, aby sa zabezpečili. Z malých platov sú nútení väčšinu, ak nie aj všetko minúť a tak mladé rodiny, alebo aj tie staršie prežívajú z mesiaca na mesiac. Ak si už niečo našetria, potom to padne na nové auto, pretože tá nátura slovenská je už raz taká. Sused závidí susedovi a jeden musí mať viac a lepšie ako ten druhý. Je to prirodzené, túžime a chceme vlastniť. Lenže sa potom stáva, že človek je z takéhoto života jednoducho unavený a frustrovaný. Obetuje sa pre rodinu. Na úkor seba rozvíjania, sa rozdá do spoločnosti svojou pasívnou účasťou v nej, aktívnou v nadobúdaní do štátnej kasičky, ktorá sa skôr či neskôr nejako postupne vytuneluje a na potrebné veci peniaze nejako nikdy nezostanú. Človek jednoducho už nemá silu riešiť problémy mimo rodinný kruh, hoci tieto problémy s tým úzko súvisia. Nadávať pred televízorom, tak to áno, ale hľadať príčinu, to už nie. Postupne, nevedome sa ľudia stávajú viac strojmi na vyrábanie statkov a opúšťajú tú svoju ľudskú a najmä duchovnú stránku svojej osoby. Čo je večná škoda. Človek má v sebe veľký potenciál, ktorý nakoniec nerozvinie pretože ho veci v živote ubíjajú. Pretože jednoducho „musí“ robiť aj keď ho to nebaví. Nad vecami už novodobý človek toľko neuvažuje pretože chytré technológie to urobia vo väčšine prípadov zaňho. No keď neuvažuje pri banalitách, prestane sa časom zamýšľať aj nad zložitejšími otázkami v živote, stáva sa pasívnou zložkou spoločnosti, masy. Nechcene a jednoducho- ovcou. Schválne koľko úkonov, ktoré ľudia kedysi robili v minulosti manuálne alebo boli nútení nad nimi uvažovať, dnes za nás urobí stroj ? To čo kedysi robili 5 ľudia, dnes robí v práci jedna osoba. Máme vyspelé technológie, no ľudské vzťahy sa degradujú, empatia postupne mizne. Ak ja myslím, teda som. Uvedomujem si svoju existenciu a cvičím si myseľ, aby bola pripravená, keď bude potreba činiť problémom racionálne a humánne keď ich denná realita vyjaví. Ak nemyslím, tak akoby som v spoločnosti nebola činná jednotka. Teda nie som. A korporácie, banky a „papalášikovia“ sa radujú...
