Ani by som nepovedala, že ľudia môžu byť takí hlúpi. Oni normálne demokraticky zvolia verejne to najväčšie zlo. Asi sa chcú jednoducho vyhubiť, asi tu už nechcú pobývať, vlastne sa ani nečudujem, ani mne sa tu už nechce žiť, no mám silný pud sebazáchovy a tak sa nedokážem zabiť. Nedokážem sa zabiť ani tu žiť, uväznená niekde medzi. Medzi čím životom a smrťou ? Som asi pesimista, i keď si myslím, že skôr realista, no nie je predsa fakt, že celý život vlastne len umierame ? Nie je to opačne, ani vec pohľadu, toto mi nikto poprieť nemôže. Je len na nás či umierame s plným nádychom životného elánu alebo koexistujeme s ostanými ľuďmi niekde v éteri matičky Zeme ako telá bez mozgu či duše. Veď neexistuje iná možnosť ako od narodenia putovať k vytúženej smrti. Si prach a na prach sa obrátiš. Prečo sa teda ľudia stále dávajú pochovávať a nie spopoľnovať? I keď umriem, triumfálne zvíťazím nad triednym nepriateľom- červíkmi. Nechám sa spopolniť a veruže mi bude hej, si tam v tej urničke budem hovieť s pokojom, že tie potvory vo mne nehodujú a nemnožia sa tam. Zato sa ale v inej urničke množilo včera mnoho slovenskej národnej hlúposti. Ujo Einstein mal pravdu. Iba dve veci sú nekonečné. Vesmír a ľudská hlúposť. Lenže pri tej prvej si nebol istý... no a ja teraz s pokojom mrviaceho sa červa v polo hnijúcom rozkladajúcom sa zapáchajúcom korpuse Slovenska viem, že hlúposť je naša jediná istota.
Milujem metafory a absurdnú drámu. Tieto písmenká vznikli na podnet môjho sklamania z volieb, ktoré sa udiali v predchádzajúcom dni. Ako predstaviteľka mladej generácie tohto národa som jednoducho smutná. Pretože mi súčasný stav neustále viac začína pripomínať práve absurdnú drámu a metafory sa už ani nie pomaly, zato čoraz rýchlejšie zhmotňujú v podobu prehnitej krajiny, kde červy hodujú na svojich nevládnych obetiach - bežných občanoch.